Je obed všeobecného lekára ordinačným časom?

Problém „obednej prestávky“ v ambulantnej praxi

V ambulantnej praxi všeobecných lekárov je bežné, že ordinačné hodiny sú formálne prerušené obednou prestávkou. Tento čas býva administratívne označený ako čas mimo ordinačných hodín, hoci lekár je často prítomný na pracovisku a ambulancia reálne funguje. Pacienti sa v tomto čase môžu dostaviť s náhlymi alebo neodkladnými ťažkosťami, ktoré nie je možné bez rizika odkladať.

Z právneho hľadiska preto nejde o otázku komfortu lekára, ale o to, či je vôbec možné považovať obed všeobecného lekára za skutočné prerušenie výkonu práce.

Zákonník práce: prestávka verzus nepretržiteľná práca

Podľa § 3 ods. 4, písm. a) zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, sa zdravotnícke povolenie vykonáva v pracovnoprávnom, alebo v obdobnom vzťahu. Preto platí, že:

• Zdravotná starostlivosť = výkon práce

• Výkon práce = režim Zákonníka práce

Z toho vyplýva, že pracovný čas, prestávky, nepretržitosť výkonu a započítavanie času nie sú externé otázky nezávislé od zdravotníckych predpisov, ale vnútorná súčasť poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Základným východiskom odpočinku počas práce je § 91 Zákonníka práce, ktorý rozlišuje medzi:

• bežnou prestávkou na jedenie a odpočinok, ktorá sa nezapočítava do pracovného času, a

• prácami, ktoré sa nemôžu prerušiť, pri ktorých sa zamestnancovi zabezpečuje primeraný čas na jedenie a odpočinok bez prerušenia práce, pričom tento čas sa započítava do pracovného času.

Podľa § 91 ods. 5 Zákonníka práce:

Prestávky na odpočinok a jedenie sa nezapočítavajú do pracovného času; to neplatí, ak ide o prestávku na odpočinok a jedenie, pri ktorej sa zabezpečuje primeraný čas na odpočinok a jedenie bez prerušenia práce zamestnancom.

Dôvodová správa k zákonu č. 361/2012 Z. z., ktorým bola zvýraznená časť ustanovenia za bodkočiarkou do Zákonníka práce doplnená, sa okrem iného odvoláva na Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/42/2006 z 03. januára 2007:

Z uvedených ustanovení vyplývá, že v případě, poskytne-li zaměstnavatel zaměstnanci podle ustanovení § 89 odst. 1 věty první zák. práce pracovní přestávku na jídlo a oddech, dochází v daném časovém úseku k suspenzi pracovního závazku a přerušení výkonu práce, neboť zaměstnanec je povinen vykonávat práci pouze v pracovní době, a nezapočítává-li se tato přestávka do pracovní doby, může se jednat jen o dobu odpočinku ve smyslu ustanovení § 83 odst. 2 zák. práce, anebo - jak dovolatel uvádí - poskytnutí této přestávky je ve své podstatě poskytnutím osobního volna zaměstnanci . Oproti tomu povinnost zaměstnavatele zajistit zaměstnanci přiměřenou dobu pro oddech a jídlo podle ustanovení § 89 odst. 1 části druhé věty před středníkem zák. práce se vztahuje na případy, kdy výkon práce z provozních důvodů přerušen být nemůže, a zaměstnanec je povinen konat práci podle pracovní smlouvy nepřetržitě po celou směnu...

Preto rozhodujúcim kritériom nie je formálne označenie času ako „prestávky“, ale povaha práce a možnosť jej reálneho prerušenia bez ohrozenia jej účelu.

Povaha práce všeobecného lekára

Práca všeobecného lekára má viacero charakteristických znakov:

• ide o prvý kontakt pacienta so zdravotníckym systémom,

• lekár rieši akútne zhoršenia zdravotného stavu a náhle zdravotné ťažkosti,

• pacienti sa dostavujú často bez objednania,

• vznik situácií vyžadujúcich okamžitý odborný zásah nemožno vopred vylúčiť.

Ak sa pacient dostaví s náhlou bolesťou na hrudi, dyspnoe, hypertenznou krízou, kolapsom či akútnymi neurologickými príznakmi, odklad vyšetrenia z dôvodu „obednej prestávky“ môže byť medicínsky neobhájiteľný.

Z pohľadu pracovného práva preto ide o činnosť, ktorú nemožno považovať za prácu jednoducho prerušiteľnú, a na ktorú dopadá osobitný režim podľa § 91 Zákonníka práce.

Povinnosť konať lege artis bez časových výnimiek

Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, musí byť zdravotná starostlivosť poskytovaná správne, včas a účinne, teda lege artis. Táto povinnosť je viazaná na zdravotný stav pacienta, nie na interné rozvrhy alebo prestávky poskytovateľa.

Ak sa pacient dostaví s náhlou potrebou zdravotnej starostlivosti, lekár je povinný reagovať bez zbytočného odkladu. Odmietnutie pacienta výlučne z dôvodu obednej prestávky by v mnohých prípadoch mohlo predstavovať postup non lege artis a viesť k profesionálnej, disciplinárnej a aj trestnej zodpovednosti.

Z toho vyplýva, že všeobecný lekár sa počas obeda nemôže nachádzať v režime úplného nevykonávania práce, ak má byť zachovaná povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť lege artis.

V kontexte všeobecného lekára:

• ak existuje reálna povinnosť ošetriť pacienta aj počas obeda,

• ak by odmietnutie bolo non lege artis,

• potom je objektívne vylúčené, aby išlo o prácu, ktorú „možno prerušiť“.

Obed ako pracovný čas a jeho vzťah k ordinačnému času

Ak je určitý čas podľa Zákonníka práce pracovným časom a zároveň ide o čas, v ktorom lekár musí byť pripravený poskytnúť zdravotnú starostlivosť v súlade s odbornými štandardmi, je vnútorné rozporné považovať tento čas za čas mimo výkonu zdravotnej starostlivosti.

Ordinačný čas v materiálnom zmysle predstavuje čas, v ktorom sa zdravotná starostlivosť reálne poskytuje alebo je poskytovateľ povinný byť k dispozícii. Právo nepozná konštrukciu, v ktorej by:

• podľa pracovného práva lekár pracoval,

• podľa zdravotníckeho práva bol povinný konať,

• no administratívne by sa tvrdilo, že „neordinuje“.

Otázka zákonnosti zohľadnenia výkonu obeda mimo ambulancie

Osobitne je potrebné venovať pozornosť situácii, keď všeobecný lekár neobeduje priamo v ambulancii, teda fyzicky opúšťa pracovisko. V takom prípade sa mení skutkový základ veci: ak lekár počas obeda nie je prítomný v ambulancii a nie je objektívne schopný bezprostredne poskytnúť zdravotnú starostlivosť, nemožno tento čas automaticky kvalifikovať ako výkon práce ani ako ordinačný čas v materiálnom zmysle.

Z môjho pohľadu by bolo vhodné, aby právna úprava ordinačných hodín výslovne pracovala s týmto rozlíšením a uložila poskytovateľovi povinnosť označiť, či počas obednej prestávky zostáva v ambulancii alebo ju opúšťa. V prípade, že lekár deklaruje, že obeduje v ambulancii a je pripravený poskytnúť zdravotnú starostlivosť bezprostredne aj počas tohto času, mal by sa tento čas automaticky započítavať do ordinačných hodín. Naopak, ak lekár ambulanciu počas obeda opúšťa, bolo by namieste považovať tento čas za skutočné prerušenie ordinačného času.

Na tomto mieste je zároveň potrebné zdôrazniť, že aj bez legislatívnej zmeny dnes právny poriadok nebráni tomu, aby príslušný orgán verejnej správy tieto skutkové okolnosti zohľadňoval už v rámci existujúcich kompetencií, keďže podľa § 79 ods 1, písm. aj) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, je všeobecný lekár povinný "poskytovať všeobecnú ambulantnú starostlivosť v rozsahu najmenej 35 ordinačných hodín ... ak samosprávny kraj neschválil poskytovateľovi, ktorý poskytuje všeobecnú zdravotnú starostlivosť, ordinačné hodiny v menšom rozsahu...". Pri schvaľovaní ordinačných hodín je úrad oprávnený vychádzať zo skutočného spôsobu poskytovania zdravotnej starostlivosti a v tomto rámci je úrad oprávnený si vyžiadať aj informáciu, či všeobecný lekár počas obednej prestávky zotrváva v priestoroch ambulancie a je bezprostredne dostupný pacientom, alebo ambulanciu opúšťa. Takýto postup by nepredstavoval rozšírenie zákonných povinností poskytovateľa, ale iba spresnenie skutkového stavu rozhodného pre posúdenie, či deklarovaný rozsah ordinačných hodín zodpovedá materiálnej realite výkonu zdravotnej starostlivosti. Orgán verejnej správy by tak mohol aj v rámci platnej právnej úpravy diferencovane pristupovať k započítaniu obednej prestávky do ordinačného času, a to na základe transparentne deklarovaného režimu jej čerpania.

Záver

Z kombinácie pracovnoprávnej a zdravotníckej úpravy vyplýva, že ak všeobecný lekár počas obednej prestávky zostáva na pracovisku a nemôže vylúčiť potrebu okamžitého poskytnutia zdravotnej starostlivosti, nejde o prácu, ktorú by bolo možné prerušiť. Takýto čas je pracovným časom v zmysle § 91 Zákonníka práce a zodpovedá aj materiálnemu chápaniu ordinačného času.

Zároveň však platí, že v prípade, ak lekár ambulanciu počas obeda opúšťa a výkon zdravotnej starostlivosti je fakticky prerušený, ide o odlišnú situáciu, ktorá si vyžaduje odlišnú právnu kvalifikáciu. Práve preto je namieste úvaha o legislatívnom spresnení úpravy ordinačných hodín tak, aby právny stav zodpovedal reálnemu výkonu práce a povinnostiam všeobecného lekára voči pacientom.