Výnimka zo zákazu státia pre lekára sa vzťahuje aj na vyhradené parkovacie miesto

Najvyšší správny súd: Výnimka zo zákazu státia pre lekára sa vzťahuje aj na vyhradené parkovacie miesto

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sa v rozsudku sp. zn. 2Stk/1/2026 z 29. septembra 2026 zaoberal rozsahom oprávnení lekára, ktorý pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti používa osobitné označenie vozidla podľa § 44 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke.

Jadrom sporu bola otázka, či oprávnenie lekára nedodržať po nevyhnutne potrebný čas zákaz státia zahŕňa iba zákaz vyplývajúci z dopravnej značky, alebo aj zákazy státia ustanovené priamo zákonom, vrátane zákazu státia na vyhradenom parkovisku podľa § 25 ods. 1 písm. n) zákona o cestnej premávke.

Reštriktívny výklad správneho súdu neobstál

Správny súd vychádzal z názoru, že parkovacie miesto vyhradené pre osoby so zdravotným postihnutím je určené výlučne vozidlám označeným príslušným parkovacím preukazom. Z tohto dôvodu považoval otázku, či lekár v rozhodnom čase skutočne poskytoval zdravotnú starostlivosť, za právne irelevantnú.

Najvyšší správny súd sa s týmto výkladom nestotožnil. Zdôraznil, že pojem „zákaz státia“ použitý v § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke nemožno zužovať iba na zákaz vyplývajúci z dopravnej značky. Zahŕňa aj zákaz státia vyplývajúci priamo z § 25 zákona o cestnej premávke.

Súd preto výslovne dospel k záveru, že do rozsahu predmetného oprávnenia patrí aj zákaz státia na vyhradenom parkovisku podľa § 25 ods. 1 písm. n). To zahŕňa aj parkovacie miesto vyhradené pre osobu so zdravotným postihnutím.

Samotná skutočnosť, že ide o miesto vyhradené pre osobu so zdravotným postihnutím, teda ešte nevylučuje uplatnenie zákonnej výnimky lekára zo zákazu státia. Rozhodujúce je poskytovanie zdravotnej starostlivosti

Oprávnenie však nie je bezpodmienečné.

Najvyšší správny súd zdôraznil, že použitie osobitného označenia vozidla musí mať bezprostredný súvis s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Nestačí samotné postavenie lekára ani existencia príslušného preukazu.

Podľa súdu treba skúmať príčinnú súvislosť medzi:

• použitím osobitného označenia vozidla,

• poskytovaním zdravotnej starostlivosti a

• státím na zakázanom mieste iba počas nevyhnutne potrebného času.

Súd zároveň konkretizoval, čo možno považovať za„nevyhnutne potrebný čas“. Zahŕňa čas potrebný na presun lekára z vozidla k pacientovi, samotný výkon úkonov súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a následný presun od pacienta späť k vozidlu.

Prečo bola kasačná sťažnosť napriek tomu zamietnutá?

Práve v tejto časti je rozhodnutie procesne zaujímavé.

Hoci Najvyšší správny súd označil právny výklad správneho súdu za nesprávny, kasačnú sťažnosť napriek tomu zamietol. Podľa jeho záverov totiž skutkový stav dostatočne preukazoval, že žalobca na predmetnom mieste nezotrval iba počas času nevyhnutného na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

Samotný výsledok sporu preto nemení význam právneho názoru vysloveného kasačným súdom.

Význam rozhodnutia pre prax

Rozhodnutie predovšetkým spresňuje rozsah § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke. Z jeho záverov vyplýva, že oprávnenie lekára nedodržať zákaz státia nie je obmedzené iba na zákaz ustanovený dopravnou značkou, ale môže sa vzťahovať aj na zákaz ustanovený priamo zákonom, vrátane zákazu státia na vyhradenom parkovisku.

Súčasne však musí ísť o skutočné poskytovanie zdravotnej starostlivosti a státie môže trvať len po čas, ktorý je na tento účel nevyhnutný.